1. kapitola

Autor: Martin Furmanik | 25.2.2011 o 15:32 | (upravené 25.2.2011 o 15:40) Karma článku: 4,68 | Prečítané:  822x

Isla Dovan ležal v hojdacej sieti a v ústach premieľal steblo trávy. Ruky založil za hlavu a zahľadel sa do výšin. Sledoval rýchlo bežiace oblaky po jasne modrej oblohe. Veľký mrak zakryl slnko a svet trochu potemnel. Až po minúte sa znova vyjasnilo. Z tej veľkej kopy sa oddelili dva malé barančeky a uháňali vedľa seba. Akoby medzi sebou pretekali. Takmer ich stratil z dohľadu, keď ešte zazrel, ako sa znova spojili. Veľká oblačná kopa zašla takisto kamsi za obzor a oblohu pokrývalo len pár neurčitých rozmazaných obláčikov.

 

„Isla!" zaznel hlas kdesi z domu.

„Čo je?" zakričal on.

„Dal si už dnes prasatám?"

„Dnes je nedeľa. Dnes sa nesmie robiť. Je to hriech."

„Hriech to je vravíš," zjavila sa pred ním malá stará žena v pestrofarebnej šatke a čiernej sukni. „Ale to, že si dnes nebol v kostole, to hriech nie je." Isla bol ticho a iba prevrátil očami.

„Ty si všetko upravuješ podľa toho, aby to vyhovovalo tebe," pokračovala ona. „Ale už aj že si v chlieve, lebo ti takú dám, že..." zrevala naňho.

„Veď dobre, idem..." zdvihol sa Isla a znechutene kráčal k chlievu.

„Človek aby ti furt hovoril, čo máš robiť. Sám od seba sa nevieš postaviť k robote," hulákala za ním. Vošiel do chlieva a porozhliadal sa vôkol. Prasatá už od hladu nervózne kvičali. Poškrabal sa na zátylku a šiel do domu. Vzal obrovský hrniec s pomyjami, ktorý bol na verande a vrátil sa späť do chlieva.

„To im chceš dať len samotné pomyje?" zvrieskla naňho matka.

„Šak im do toho dám aj trochu šrotu."

„Keby som ti nepovedala, tak by si im to iba tak vylial. Jak minule."

„Ale dobre. Šak ma už nechaj." Vylial pomyje do válova a zamieril k vrecu so šrotom. Trochu ho tam nasypal. Vybral sa späť k hojdacej sieti. Keď si do nej ľahol, tváril sa tak zmorene, akoby robil celý deň.

„Zasa vylihuješ?" nenechala ho na pokoji matka.

„A čo mám robiť? Veď je nedeľa, tak čo mám ešte robiť?" Stará žena mrmlúc si odišla do domu. Zavrel oči. Pomaly ho začal premáhať spánok. Zaspať však nemohol, lebo musel neustále od seba odháňať komáre a ovady. Svrbelo ho celé telo. Bol z nich nervózny.

„Do riti aj s po... komármi," hundral si popod nos. Obloha potemnela. Vietor bol chladnejší. Mal na sebe len tielko, keďže bola dnes celý deň páľava a tak mu začala byť zima. Bol však pohodlný a namiesto toho, aby sa šiel priobliecť, len tam tak ležal a šúchal si ramená. Zatiahnuté bolo hodnú chvíľu, no stále ešte nepršalo. Zdalo sa, že chmáry prejdú a pršať bude niekde inde. Napokon predsa len zacítil na nose prvú kvapku. Aj keď už začalo mrholiť, stále ležal. Až veta „Zavri sliepky, začína pršať" ho postavila na nohy. Otvoril dvierka na kuríne a začal ich naháňať po dvore. Kým boli všetky dnu, lialo už dosť dlho. Dovnútra vošiel mokrý ako myš.

„Tie kury si mal zaháňať, už keď sa zaťahovalo. Pozri, ako si zmokol." Šiel do kúpeľne, vyšúchal si vlasy uterákom a dal dole tielko. Prevesil ho cez šnúru. Zo skrine si vzal košeľu s dlhými rukávmi.

„Aj tepláky máš mokré."

„Ale šak sú iba trochu..."

„Zober si druhé."

„Joj, dobre." Vyzliekol ich, prevesil vedľa tielka a vzal si druhé.

„Čo je na večeru?"

„Čo asi. To čo bolo na obed." Zamieril do obývačky a zapol televízor. Asi po polhodine sa ozval z kuchyne hlas: „Večera!"

„Héj." Polievku zjedol v kuchyni, ale druhé jedlo si vzal do obývačky.

„Nemôžeš aspoň raz jesť v kuchyni?" On iba čosi zahundral. Keď dojedol, čumel do tej bedne ešte hodnú chvíľu. Začali ho premáhať driemoty a tak sa zdvihol. Pozrel von oknom. Stále lialo. Umyl sa a šiel spať.

Ráno ho zobudili teplé lúče slnka. Nič nenasvedčovalo tomu, že včera to vyzeralo ako pred potopou sveta. Povystieral sa a hľadal čosi pod zub. Doma bol sám. Matka šla asi na nákup. Mali posledné dva rožky a trochu masla. Rozmýšľal, či na ňu počká. Bol však hladný a tak zjedol posledné, čo doma mali. Keď vykonal veľkú potrebu, vyšiel na priedomie a ako mačka sa ešte raz poriadne ponaťahoval. Hoci bolo ráno, slniečko už príjemne pripekalo. Mokrá tráva úžasne voňala po včerajšom kúpeli. Zamieril k sieti. Uvelebil sa v nej a ako jašterica prijímal hrejivé lúče. Z príjemného rozpoloženia ho vyrušil krik.

„Furt len vylihuješ!" Matka sa vrátila. Sťažka vydýchol.

„Všetko mám robiť len ja?! Ja stará baba s ťažkými taškami mám chodiť toľké kilometre. Že sa nehanbíš ty..." Odvrátil hlavu. Pohliadla na strechu domu.

„Už by si mohol opraviť tú strechu. V komore zateká."

„A čo ja som dáky tesár?"

„Otec ti to kedysi ukazoval."

„Ja už si nepamätám."

„Okamžite zdvihni riť a choď to zrobiť!" zvrieskla.

„Hej, už idem," dvihol sa a vykročil s rukami vo vreckách.

„Človek aby sa s tebou handrkoval ako s malým deckom. Raz ma privedieš do hrobu." Z kôlne vybral rebrík a oprel ho o dom. Vyšiel hore. Posúval sa dole po streche, až k miestu, kde boli prehnité a chýbajúce šindle. Skúšal ich vytiahnuť, no nešlo to. Zišiel preto dole po kliešte, klin a kladivo. Keď povyberal všetky zlé šindle a pozhadzoval ich dole, spočítal koľko ich bude musieť urobiť. Vytiahol jednu dobrú a spolu s ňou zniesol dole aj náradie. Vošiel s tým všetkým do kôlne. Povyberal pár dosák a položil ich na zem. Šúchajúc si bradu hútal, čo teraz. Pozrel na cirkulárku pokrytú prachom nie z dreva, ale kvôli rokom nečinnosti. Nerobil s ňou, ani nepamätal. Zapol ju do zástrčky. Otočil vypínačom. Píla sa začala pomaly krútiť. Otočil ešte raz. Teraz sa už krútila veľmi rýchlo. Pohliadol na dosky. Asi by ich mal pomerať. Vypol cirkulárku a podľa šindle, ktorú priniesol, ceruzou obkreslil, kde bude rezať. Podarilo sa mu dosky ako tak popíliť. Vzal jednu šindľu, čo odrezal a porovnal ju s tou zo strechy. Boli na nej žliabky. Robiť žliabky na všetkých desiatich šindliach sa mu vonkoncom nechcelo. Keby sa mu aj chcelo, nevedel ako na to. Vyniesol hore najskôr šindle a potom klince a kladivo. Pribíjal ich o ostatné, aby riadne držali. Zišiel dolu a kochal sa svojou dobre vykonanou prácu.

„Už si to urobil?" vyzrela z okna matka.

„Hej, poď sa pozrieť."

„Nie sú nejak krivo?" opýtala sa, keď oprela zrak o strechu.

„Ale nie sú."

„Mohol si ich aj natrieť, nie?"

„Nemáme farbu."

„Ty máš na všetko odpoveď," kývla rukou a vošla do domu. Nemala chuť ničiť si kvôli nemu nervy. Isla zamieril, ako inak, k sieti.

„Zasa vylihuješ?"

„Môžeš ma už konečne nechať? Môžem si po robote aspoň trochu oddýchnuť?"

„No, to bola ale robota. Dobre, že si sa nepretrhol. Chvalabohu, že ideš zajtra robiť na družstvo. Aspoň nejaký osoh z teba bude." Isla iba povzdychol pri týchto slovách. Úplne zabudol, že od zajtra maká na družstve. Ani najmenej sa mu tam nechcelo. Zasa drieť celé dni ako kôň. No čo sa dá robiť, časy ničnerobenia sú preč. Preto sa posledné voľné chvíle snažil využiť čo najefektívnejšie. Aj sa mu to podarilo. Celý deň nerobil absolútne nič. Z toho vylihovania bol preto večer adekvátne vyčerpaný.

Len čo na druhý deň otvoril oči, vedel, čo ho čaká. Znova ich preto zavrel a riadne sa zababušil do periny. Nechcelo sa mu z príjemnej, mäkučkej postieľky.

„Vstávaj, lebo zmeškáš do roboty." Tento hlas ho vždy prebral do reality.

„Čo si mám obliecť?" opýtal sa Isla.

„Niečo slušné."

„Veď idem robiť na družstvo."

„Tam ti predsa dajú nejaké montérky." Obliekol si košeľu a tesiláky.

„Čo ty ideš do kostola?"

„Šak si povedala, že sa mám obliecť slušne."

„Ale neber si nohavice, čo máš do kostola." Obliekol si rifle.

„Košeľu si môžem nechať, nie?"

„Hej." Umyl sa, čosi zjedol a vyrazil. O pár minút sa už hlásil v kancelárii predsedu.

„Dobrý."

„Á, zdravím ťa, Isla. Tak si prišiel."

„No. Čo budem robiť?"

„Ty si už niekedy u nás robil, nie?"

„Hej. Ale to bolo už dávno."

„A čo to bolo?"

„Chodil som s traktorom. Ale moc mi to nešlo."

„Prečo?"

„Raz som zle pripevnil vlečku s hnojom a keď som šiel do zákruty pri kostole, tak sa tá vlečka odpojila. Vysypalo sa to rovno do potoka..."

„Á, už si spomínam. Keď ľudia chodili do kostola, ešte mesiac krútili nosom."

„Hm."

„Takže traktor ti asi nedáme," usmial sa predseda. Isla iba pokrčil plecami.

„Ako dlho si ty už nezamestnaný?"

„Tri roky."

„No, tak pre začiatok ti dáme čosi jednoduchšie. Potom sa uvidí."

„A čo budem robiť?"

„Hm, čo také tu pre teba... á už viem. Vymaľuješ kravín. Už je to naozaj treba. Odkedy stojí, ani raz sa nebielil. Už je najvyšší čas."

„Celý kravín?"

„Celý."

„Aj dnu?"

„Nie, dnu nie. Dnu je to tým kravám jedno, ako to tam vyzerá. Iba zvonku."

„A koľko času na to mám?"

„Do piatku by si to mal stihnúť." Isla si povzdychol.

„Odkedy do kedy je pracovná doba?"

„Od siedmej do štvrtej. Od dvanástej do jednej je obedná prestávka."

„Plat je podľa odrobených hodín, nie?" Predseda prikývol. Dal mu montérky a ukázal, kde je štetka, vedro a kozy. Dal mu kľúče od auta a prikázal, aby zašiel do mesta kúpiť vápno. Na družstve síce nejaké mali, ale na obielenie celého kravína by to určite nestačilo. Za trištvrte hodiny bol späť aj s vápnom. Výdavok samozrejme poctivo vrátil predsedovi. Vytiahol pred kravín koryto. Vzal vedro a koryto naplnil do polovice vodou z neďalekého potoka. Rozrezal vrece s vápnom a vysypal ho do vody. Asi zabudol, aká silná reakcia nastane pri kontakte týchto dvoch látok. Mohol byť rád, že sa mu to nedostalo do očí. Aj tak ho však predseda musel odviezť s popálenými rukami a s trochu popálenou tvárou do nemocnice. Nebolo to však až také strašné, ako sa zdalo na prvý pohľad a na druhý deň ho prepustili.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?