reklama

Neznáme výročia roku 2013:200 rokov od narodenia Davida Livingstona

Dalo by sa povedať, že rok 2013 je rokom Davida Livingstona. Práve v tomto roku totiž ubehlo 200 rokov od jeho narodenia a zároveň 140 rokov od jeho smrti. Preto je nanajvýš aktuálne povedať si niečo viac o tomto cestovateľovi, lekárovi, misionárovi a najmä dobrodruhovi, ktorého zahaľoval závoj legiend už za jeho života.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

Prvý človek, ktorému sa podarilo prejsť naprieč Afrikou od západu na východ, sa narodil 19. marca 1813 v Blantyre v Škótsku do pomerne chudobnej rodiny. V detstve veľa dôvodov na radosť nemal, keďže musel pracovať v práčovni každý deň od šiestej rána do ôsmej večer. Tvrdá práca detských a mladíckych rokov v ňom však vybudovala charakteristické rysy jeho povahy - húževnatosť, nezlomnú vieru a individualizmus - ktoré sa stali hnacím motorom na jeho neskorších objaviteľských cestách. Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch ukončil štúdium medicíny. Pôvodne sa chcel stať presbyteriánskym misionárom v Číne, no napokon bol vyslaný na misie do južnej Afriky. Vtedy ešte určite nevedel, že čierny kontinent je jeho celoživotným osudom. Niekoľko rokov pôsobil na okraji púšte Kalahari, kde pôsobil ako misionár najmä medzi bielymi osadníkmi. Jeho neskrotná zvedavosť a túžba kristianizovať nedotknuté územia Afriky ho však zlákala prejsť cez púšť Kalahari smerom na východ. Práve vtedy sa začali jeho neuveriteľné dobrodružstvá naprieč Afrikou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stačilo však málo a jeho meno mohlo ostať navždy zabudnuté. V roku 1843 ho totiž napadol mladý lev, ktorého v poslednej chvíli zastrelil Livingstonov druh. Po tom, čo Livingstone prežil vlastnú smrť, nestálo mu už nič v ceste za objavmi, ktoré z neho urobili legendu.

V roku 1849 sa ocitol pri jazere Ngami na území dnešnej Botswany. O dva roky neskôr sa dostal k Zambezi, do blízkosti rieky Linyanti, čo bol jeho prvý veľký objav. Ďalších dvanásť rokov svojho života venoval prieskumu tejto Európanom takmer neznámej oblasti. V tom čase sa začalo naplno prejavovať jeho nezlomné odhodlanie prerastajúce až v posadnutosť. Prerušil všetky kontakty s okolitým svetom a s pomocou dvadsiatich siedmych najatých nosičov putoval popri toku rieky Zambezi takmer až k jej prameňom. Potom sa otočil na západ a pokračoval cez dnešnú Angolu smerom k Atlantickému oceánu. Počas tejto cesty takmer všetci jeho muži zomreli na tropické choroby a aj sám Livingston mal na mále. Vystrábil sa však z chorôb a odmenou mu boli obrovské vodopády, ktoré objavil 17. 11. 1855. Na počesť panujúcej kráľovnej ich nazval Viktóriine vodopády.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O tri roky na to sa vydal znova po rieke Zambezi, kde sa dostal až po vodopády Quebrabassa. Táto expedícia, počas ktorej zomrela Livingstonova manželka, však bola pomerne neúspešná. Livingston sa preto psychicky aj fyzicky vyčerpaný vrátil späť do Veľkej Británie. Dlho tam však nepobudol, pretože v roku 1865 sa vrátil do Afriky s jasným cieľom - nájsť pramene Nílu. Vtedy ešte netušil, že čierny kontinent už nikdy neopustí. Tento jeho posledný životný cieľ však ostal nesplnený. Bol to viac-menej boj s veternými mlynmi.

Livingstonova púť sa začala na ostrove Zanzibar. Keď sa dostal na pevninu, vyrazil od ústia rieky Ruvuma smerom na západ. S vypätím všetkých síl došiel k jazeru Mweru, odkiaľ postupoval na juh. Bol prvým Európanom, ktorý videl na vlastné oči jazero Bangweulu. Pokračoval stále južne od jazera Tanganika, kde očakával, že nájde premene Nílu, avšak mýlil sa. Postupne sa od neho takmer všetci odvrátili a Livingstone, maximálne vyčerpaný, ostal sám s hŕstkou najvernejších. S posadnutosťou jemu vlastnou sa však nevzdával nádeje na objav bájneho prameňa Nílu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tom čase úplne stratil kontakt s civilizovaným svetom a jeho nájdením bol poverený Henry Morton Stanley z novín New York Herald. Stretli sa 28. 10 1871 neďaleko jazera Tanganika. Pôvodný Stanleyho úmysel bol priviesť Livingstona späť do civilizácie, avšak neoblomný Livingstone sa nedal presvedčiť a tak sa napokon Stanley so svojou skupinou pripojil k Livingstonovej expedícii. Livingston síce už skôr prestal dúfať, že nájde pramene Nílu, avšak pokračoval vo svojej objaviteľskej africkej ceste a spolu so Stanleym preskúmali okolie jazera Tanganika. Potom Stanley nechal neústupného Livingstona napospas svojmu osudu a pustil sa do vlastných afrických expedícií. V posledných rokoch života bol Livingstone dlhodobo sužovaný mnohými chorobami. Mal vredy na nohách, dýchacie problémy, hemeroidy, úplavicu, maláriu, riečnu horúčku a trpel vnútorným krvácaním. Kvôli tomu fyzickému utrpeniu začal strácať aj zdravý úsudok a jeho snaha pokračovať stále v nových a nových výpravách nadobúdala až patologický charakter. V marci 1873 uviazol v oblasti jazera Bangweulu, ktorú postihli dlhotrvajúce dažde a z tejto prekérnej situácie sa už nedostal. Počas 33 rokov, ktoré strávil v Afrike žil v neustálom nebezpečenstve a smrti ušiel často až neskutočne zázračným spôsobom, čo len zväčšovalo auru jeho legendárnosti. Ako každý človek, ani on však zubatej neušiel. Zomrel na brehu jazera Bangweulu 1. mája 1873. Jeho verní černošskí druhovia jeho srdce pochovali pod strom, telo zabalzamovali a osem mesiacov niesli do 1000 kilometrov vzdialeného Zanzibaru. Odtiaľ bolo loďou dopravené v chráme sv. Pavla vo Westminsteri.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nech už bol David Livingstone akýkoľvek, jedno je isté. Tento Škót sa zlatými písmenami zapísal do dejín Afriky. Vďaka nemu poznáme obrovské oblasti, kde nikdy predtým nevstúpila noha Európana. Za tri desaťročia pôsobenia v Afrike prešiel neskutočných 40 000 kilometrov. Pravdepodobne žiadny iný cestovateľ nenapísal tak podrobné správy o svojich cestách. Jeho zobrané spisy vyšli v troch objemných zväzkoch. Spolu s ním precestovalo Afriku aj mnoho odborníkov, ktorí zdokumentovali život tamojších domorodcov a tiež dovtedy nepoznanú faunu a flóru. Pre život tamojšieho obyvateľstva však mal najväčší význam jeho urputný boj proti otrokárstvu. Afričania si toto Livingstonovo snaženie, spolu s jeho úspešnou misionárskou činnosťou, dodnes veľmi cenia, o čom svedčí množstvo pamätníkov, budov, miest, či ulíc po celej Afrike, ktoré nesú jeho meno.

Livingstone sa vďaka svojej húževnatosti hraničiacej často až so samovražedným šialenstvom, stal jedným z najväčších objaviteľov všetkých čias. Mnohými je považovaný za najvýznamnejšieho objaviteľa na africkom kontinente.

Martin Furmanik

Martin Furmanik

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Scribo ergo sum. Zoznam autorových rubrík:  Stabilita Republiky (román)SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu